KRAMPUSNACHT · MARCO MORETTO

Prečo nás Krampus desí a zároveň baví? Psychológia strachu, viny a trestu

Prečo dobrovoľne vyhľadávame strach? Psychologický pohľad na pieseň a hranice zastrašovania.

Krampus – historické zobrazenie alebo originálny náhľad skladby
Historická pohľadnica: Wikimedia Commons, public domain

Dobrovoľne sa báť? Človek je zvláštny tvor

Človek je niekedy fascinujúca bytosť. Dobrovoľne si zaplatíme horor, necháme sa vystrašiť a potom nadšene rozprávame, aký to bol skvelý zážitok. Ale keď nám o polnoci niečo zašuchoce v kuchyni, zrazu chceme všetky svetlá rozsvietené. Prečo? Lebo medzi strachom, ktorý si vyberieme, a strachom, pred ktorým nemáme kam ujsť, je obrovský rozdiel.

Pri Marcovej skladbe Krampusnacht ma zaujala aj táto hranica. Rozprávač pôsobí neúprosne. Pripomína previnenia, hrozí trestom a vyzerá to, akoby mal rozsudok pripravený ešte pred začiatkom rozhovoru. Na jednej strane je to pútavý strašidelný príbeh. Na druhej mi pripomína, ako ľahko sa v bežnom živote môže z výstrahy stať zastrašovanie.

Kedy je strach príťažlivý

Výskum Andersena a kolegov, publikovaný v Psychological Science v roku 2020, skúmal zážitky návštevníkov strašidelnej atrakcie. Autori pri vzorke 110 ľudí vo veku 12 až 57 rokov zistili, že príjemný zážitok nebol jednoducho tým väčší, čím bol strach intenzívnejší. Vzťah medzi subjektívnym strachom a pôžitkom mal skôr podobu obráteného U: istá miera napätia môže pri dobrovoľnej strašidelnej zábave fungovať, príliš veľa už nie.

Na tomto výskume sa mi páči jednoduchá myšlienka: niekedy sa chceme trochu báť, ale nie tak, aby sme stratili pôdu pod nohami. Pri strašidelnom príbehu vieme, že ho môžeme vypnúť. A práve pocit kontroly je dôležitý rozdiel medzi dobrovoľnou zábavou a situáciou, v ktorej sa človek naozaj cíti ohrozený.

Výchova nie je hororová atrakcia

Krampus v tradičnom mikulášskom motíve predstavuje trestajúcu postavu. Kedysi mohli dospelí využiť strach na disciplinovanie detí. Psychologický pohľad si však žiada rozlišovať medzi symbolickým príbehom a výchovnou praxou. Americká psychologická asociácia v stanovisku k fyzickým trestom pripomína, že ich účinnosť nie je presvedčivo doložená a existujú dôvody na obavu z nežiaducich účinkov.

Netreba z toho robiť tvrdenie, že každý maškarný sprievod spôsobuje škodu. O vplyve konkrétnej udalosti rozhodujú okolnosti, vek, citlivosť dieťaťa a spôsob, akým dospelí situáciu vysvetľujú. Z výskumu rekreačného hororu sa nedá odvodiť povolenie strašiť dieťa, ktoré sa na zábave nechce zúčastniť.

Prečo nám vadí hlas, ktorý pozná všetky viny

Z textu piesne najviac znepokojuje istota rozprávača. On sa nepýta na príbeh druhého človeka, iba oznamuje rozhodnutie. V tomto bode sa Krampus mení z masky na symbol moci bez dialógu. Vina, dohľad a nevyhnutný trest sú silné literárne prostriedky, pretože v čitateľovi vyvolávajú otázku: dokázal by som sa obhájiť, keby mal druhý už všetko rozhodnuté?

A práve tu sa pre mňa začína zaujímavejšia otázka než to, či má Krampus pravé rohy. Ak niekto o druhom rozhodne bez toho, aby ho vypočul, čo to vlastne vypovedá o jeho predstave spravodlivosti? Umenie nám niekedy nastaví zrkadlo elegantnejšie než desať poučiek. Hoci v tomto prípade je to zrkadlo s kopytami.

Rozdiel medzi zimným žartom a skutočnou hrozbou

Osobne je pre mňa najzaujímavejšia hranica medzi fascináciou a nepríjemnosťou. Keď si dobrovoľne otvoríme temnú pieseň, máme nad príbehom určitú kontrolu. Keď niekto používa strach ako nástroj na vynucovanie poslušnosti v reálnom živote, kontrola sa vytráca. Rovnaký rohatý symbol teda môže v jednom kontexte rozosmiať a v inom ublížiť.

A práve preto nie je najdôležitejšia otázka, či má Krampus pravé rohy. Oveľa dôležitejšie je, kto rozhoduje o pravidlách hry — a či každý vie, že je to hra. Vianočné dobroty si predsa možno zaslúžiť aj bez súdneho pojednávania vedeného bytosťou s kopytami.

Zdroje

Článok vychádza z textu zverejneného pri oficiálnom videu a z historických či odborných zdrojov uvedených v závere.

Ďalšie články zo série